O RÝCHLIKU, KTORÝ NEDOŠIEL
|
|
Stará rytina znázorňujúca most cez záliv Firth of Thay po tragédii 28. decembra 1879
|
|
|
Bola vianočná noc v roku 1879. Búrka
letela krajinou. Po hladine morského zálivu
Firth of Thay v Škótsku, bičovanej víchricou
a dažďom, sa divo hnali vlny a bili do pilierov
dlhého železničného mosta cez záliv.
Tesne pred polnocou zabúchal na dvere
malého hostinca v mestečku neďaleko mosta
malý chlapec. Polooblečený rozospatý
hostinský otvoril až na druhé zabúchanie.
V žiari lampy poznal svojho synovca Jacka.
„Strýčko, stalo sa asi nejaké nešťastie
s mostom..." vyhŕkol vydesený chlapec.
„Starý otec má službu v strážnom domčeku
pri moste, posiela ma k prednostovi stanice."
„Dočkaj, chlapče," nemohol sa spamätať
hostinský, „aké nešťastie?"
„Neviem ... ani starý otec nevie ... niečo
s mostom... azda v tej víchrici..." rozprával
nesúvisle chlapec a zmizol bez rozlúčenia
v tme smerom k stanici.
To už zišiel do hostinskej miestnosti
pán ižinier Eyth, ktorý tu bol jediným hosťom.
Chlapcovo rozprávanie ho velmi rozrušilo,
rovnako ako hostinského. Obaja si vzali kabáty
a vydali sa nocou k strážnemu domčeku
na južnom brehu zálivu. Strážnika našli zrúteného,
opretého bezmocne o telegrafný stôl.
„Tak čo je s vami, ujo?" pýtal sa
Eyth. „A čo je s mostom?"
Strážnik trochu zdvihol hlavu: „Rýchlik
prešiel... podľa cestovného poriadku mal meškanie ... Šiel rýchlo a
most sa celý otriasal v tej búrke. Pozeral som
sa za ním ... Červené svetielka na konci vlaku
sa zmenšovalí a naraz akoby zmizli.
Nedalo mi a po chvíli som telegrafoval na sevený
koniec mostu ... ale nedostal som spojenie...
je prerušené." „Ale to nebude nič hrozného,"
snažil sa hostinský upokojiť strážnika.
„Víchríca asi pretrhla drôty na moste."
Pán Eyth však zavrtel hlavou: „Nemôžu
byť pretrhnuté, sú uložené v mostnej
konštrukcii. Ibaže ..." zarazil sa Eyth a chytil
strážnika za rameno. „Počujte, nebudeme
tu takto čakať v neistote," povedal prudko.
„Pozrieme sa spolu, čo sa stalo. Za tridsať minút
dôjdeme na druhý breh."
Starý strážnik vzal bez slova dva lampáše.
Jeden podal pánovi Eythovi a vybrali sa do
búrlivej noci. Zohnutí pridržiavali sa zábradlia
mosta a predierali sa krok za krokom proti
vetru a dažďu. Šli po úzkom chodníčku po
strane kolaje, vysoko nad rozbúreným morom,
ktorého hladinu však nevideli. Pán Eyth počítal
mostné piliere, aby vedel, kam až v tej
tme došli.
Naraz sa obaja zastavili. Ťažké mraky sa
na okamžik roztrhli a nad nimi vyšiel mesiac.
Zostali ako prikovaní. Vedeli, že dosiaľ neprešli
celý most, a predsa sa tu most končil
a koľaje trčali do prázdna. Pred nimi zívala
nedozerná medzera a asi až kilometer odtial,
pri druhom brehu zálivu, most pokračoval.
Hlboko dole sa vlny rozbíjali o trosky mostnej
konštrukcie a o zvyšky dvanástich pilierov.
Tak skončil dňa 28. decembra 1879
svoju poslednú cestu plne obsadený edinburský
rýchlik s dvesto cestujúcimi vo vodách
zálivu. Vyšetrovaním sa zistilo, že búrka letela
obrovskou rýchlosťou a pôsobíla na mostnú
konštrukciu väčším tlakom, aký sa pri výpočte
konštrukcie predpokladal. Vtedajší
konštruktéri nedokázali ešte tento tlak vypočítať
a odhadli ho nízko. Okrem toho nevedeli ešte,
aké sú skutočné vlastnosti zliatiny, a predsa
z úsporných dôvodov vynechali dva zo stlpov
piliera, takže každý pilier mal len šesť stĺpov.
Krehká zliatina stĺpov nevydržala nápor opakovaných
prudkýoh nárazov víchrice a piliere
zmietlo i s mostnou konštrukciou do vĺn.
Josef Hons - Zelená, nasadať!
späť
Cestovný poriadok Aktuál
|
|
